Ver ci never,kazdy je super

Bolo jedno prekrásne popoludnie. Bolo zrovna leto, krásne modré nebo, úplne bez mráčika. Niečo malé, malý "balíček" sa objavil pred jedným domom v malom mestečku. Nechal ho tam niekto veľmi vrtký. Položil hýbajúce sa zavinovačku, rýchlo zazvonil a ako sa rýchlo objavil, tak rýchlo zase zmizol. Dvere sa otvorili a objavila sa hlava asi tridsaťročnej ženy. "Halo?", Spýtala sa miernym hláskom, ale na dohľad nikto nebol. Bola tým veľmi zmätená a tak sa začala rozhliadať všade okolo. Pozrela sa ku svojim nohám a trošku sa zľakla. Pri nohách jej ležala malinká, asi rok stará dievčatko. Mala krásne blonďavé vlásky, väčšia časť ofiny mala spustenú cez pravé oko, nad ľavým mala sponku. "Charlesovi! Poď sem rýchlo!", Otočila sa a zavolala na svojho manžela. Za pár sekúnd sa objavil muž s hnedými vlasmi, len asi o dva roky starší, ako jeho manželka. "Áno Rose?", Spýtal sa a potom sa pozrel k jej nohám. Uvidel malú dievčatko a okamžite sa spýtal Rose, čo to má znamenať. Keď mu odpovedala, že nevie, premýšľali, čo s dievčatkom urobia. Nakoniec sa rozhodli, že malé dievčatko adoptujú. Rose totiž nemohla mať deti, ale dieťa si vždy priala. Vybrali dievčatko zo zavinovačiek. Všimli si na nej celkom zaujímavé maličkosti - mala dlhšia, špicaté uši, ako elfka. Pritom sa správala ako človek, žiadne zvláštnosti. V zavinovačke bol tiež schovaný list s jej informáciami, podľa ktorých sa zistilo, že jej meno je Jasmin, docela sa to aj k nej hodilo a im sa to páčilo. Prečo sa však ocitla u nich pred domom v liste napísané nebolo. Po tomto dni, ktorý bol pre malú Jas, Charlesa aj Rose veľmi psychicky náročný, konečne nadišiel večer. Jas vedela, že je preč od svojich skutočných rodičov, takže takmer celý deň preplakala a pre jej nové rodičia bol šok, že im bolo darované dieťa. Rose dala nakoniec večer malú Jas do izby pre hostí, pretože nemali postieľku, a popriala ju dobrú noc. Keď zhasla a odišla, vedľa takmer spiace Jas sa objavila jej veľmi podobná silueta, alebo skôr niečo ako duch. Jas si ju všimla, chvíľu vyzerala vystrašene, ale keď zistila, že tento duch po chvíli opäť zaspal, zaspala nakoniec tiež.Jas sa naučila veľmi rýchlo hovoriť. Tiež nechcela kočík ani vidieť. Radšej si všade chodila po svojich. Žiadne z detí v okolí nebolo tak aktívne. V deň jej tretích narodenín (zatiaľ netušila, že ich má) ju vzal jej nový otecko von. Došli spolu do lesa, kde narazili na záhadnú studňu. "Tati, čo je to?" spýtala sa Jas. "Toto?" zbystril Charles. "Ako vidíš, je to studňa. Nikto však nevie, ako sa sem dostala. Ľudia často hovoria, že z nej vyliezajú monštrá. Často hovorí o mužovi bez tváre, temnom pánovi alebo o vzhľad-meniacich démonoch. Ale neboj, sú to len povedačky pre vystrašení ľudí. Poď Jas, pôjdeme domov, mamička už by mala byť so svojou prácou hotová. " A tak šli domov. Keď domov došli, bolo všade zhasnuté. To bolo Jas divné a tak sa išla pozrieť do obývačky, kde sa po vkročení svetla rozsvietila a všade lietali konfety. "Všetko najlepšie, Jas," zvolala veselo Rose. Jas sa rozhliadla. Na stole bol torta s trojkou ako sviečkou. Rose si dala Jas do náručia a poriadne sa s ňou pomaznali. Po krátkej oslave sa opäť ozval Charles. "Jas, rozhodli sme sa, že by si sa mala častejšie vídať s ostatnými deťmi, a tak sme sa rozhodli, že budeš chodiť do škôlky." "C-čože? Ale budete tam so mnou, že áno?" zaprotestoval Jas sa slzami v očiach. "Možno pár dní. Musím zase začať chodiť do práce," odvetila prívetivo Jas a nakoniec jej nezostávalo, než súhlasiť. A tak 1. septembra začala Jas chodiť do škôlky. Akonáhle vstúpila do triedy, prišla k nej dievčatko s tmavo hnedými, po ramená dlhými a sivými vlásky. "Ahoj, ja som Zoey, budeme sa spolu hrať?" spýtala sa neistej Jas. Potom sa však zarazila. "Čo to máš s ušami?" zatvárila sa Zoey zmätene. Chvíľu si ich prezerala a potom sa zasmiala. "Vyzeráš ako elf, chcela by som mať za kamaráta elfa."Jas sa tiež usmiala a šla si s dievčatkom, ktorá sa predstavila ako Zoey, hrať. Opäť minulo pár rokov, Jas sa vymenili zúbky. Mala o málinko dlhší očné zuby, ale vyzeralo to celkom roztomilo. A samozrejme začala chodiť do školy, do ktorej chodila spolu so Zoey, teraz jej najlepšou kamarátkou. Myslelo jej to oveľa rýchlejšie, než ostatným a zatiaľ čo oni počítali pracne na prstoch, ona už dávno vedela odpoveď. Vychádzala teda s veľmi dobrými známkami. Na druhom stupni začala mať Jas trochu problémy s dejepisu a Zoey zase s geografiou a matikou. A tak si navzájom pomáhali. Ale inak im stále škola išla dobre a všetci si toho cenili, pretože vedeli, že ony to raz dotiahnu určite veľmi vysoko. V deviatej triede však pre obe nastal obrovský zvrat - Zoeyny rodičia sa rozviedli a jej matka si ju vzala k sebe, takže sa odsťahovali. Posledný deň, kedy sa Jas a Zoey videli, bol pre obe najťažší deň v živote. Za tie roky si k sebe vytvorili sesterský vzťah a obe začali plakať, keď už Zoey odchádzala. Jas to brala veľmi ťažko, pretože si inak s nikým v triede moc nerozprávali.